Ihre Browserversion ist veraltet. Wir empfehlen, Ihren Browser auf die neueste Version zu aktualisieren.

„Myslíš si, že aj u nás to tak bude, Martin? Skrývaš predomnou neobjavené miesta?“ Spýtala sa s obavou. Stále cítila potrebu dokonale ho poznať. A ovládať. Ako každá žena, imperátorka. Ako Emma.

„Každý človek má komôrku, plnú bielych miest. Netuší o nich. Niekedy, keď to nabudia okolnosti, sa objaví biele miesto ako dom. Velikánsky fľak... Vôbec si nevedela, že takým disponuješ. A začínaš ho objavovať. S nesmiernym elánom.“ Martin gestikuloval, ležiac na rozheglanej nemocničnej posteli.

„Objavil si v sebe už také miesto?“ Nedala sa odbyť.

„Hej. Objavil.“

„Prezradíš?“

„Nie som si istý, či si nepletiem lásku s ľútosťou. Na rozhraní týchto dvoch fenoménov je veľký biely fľak... Ale dá sa s tým žiť. Jeden jediný človek by mi danú dilemu vedel objasniť.“

„Myslíš, že ja?“

„Nie. Nie ty, Monika... Nie ty. Jeden zvláštny človek. Profesor Kováč. Zájdem za ním, keď sa vystríbim.“

***

Spýtali sa nás,

Kedy bude komiec tej nikam nevedúcej cesty.

Ach, čoskoro!

Už tri roky sa im chystám napísať:

Letá ubiehajú,

Sneh sviští,

„Dobrý deň,“ povedal. Podal matke ruku. Troška zhrbená žienka v šatke, zásteri... Uklonila sa mierne a mlčky vstala od starej singerky. V obývačke zapnutý čiernobiely televízor s kmitajúcim obrazom.

„Kvôli nám ste nemuseli vypnúť zvuk. Kľudne pozerajte ďalej...,“ povedal a pociťoval potrebu pohladiť tú ženu po tvári. Prebleslo mu stretnutie s Alexovou matkou... Ďaleko od brehu má každý iné meno v mozaike...

„Nechaj tak,“ povedala nahlas Monika, keď videla, že Martin očakáva odpoveď. „Ona je hluchá. Úplne hluchá,“ mierne sa jej chytili líca. „Treba jasne gestikulovať a dívať sa jej do očí. Ak jej chceš niečo povedať, musíš ju najskôr chytiť za ruku, alebo dotknúť sa ramena. Je na to zvyknutá.“

Martin bol z toho trocha vedľa. Pozeral vyjavene raz na matku, potom na Moniku a povedal potichu, skoro šeptom: „A to tak je celý život?“ V zápätí pochopil, že na básnika to nebol priam vydarený slovosled... „Chcel som sa vlastne spýtať, ako môže tak žiť... ako komunikuje s otcom?“

„S otcom? Veľmi živo.... Ona je strašne ukecaná."

Cvrček v obývačke

Dielko mám hotové . Bude to ľahké, nekomplikované rozprávanie. Niečo úplne iné. Už som kdesi v nejakom rozhovore povedal, že som začal skutočne písať nie v zrelom, ale vcelku prezretom veku a tak mám bohaté životné skúsenosti. Pracovné i osobné. A v tejto práci by som ich chcel využiť. Každá kniha by mala mať akúsi hlavnú postavu a v tých mojich sú to živí ľudia z mäsa a kostí. Jeden človek ovplyvnil vo veľkej miere moje rozhodnutie napísať niečo. On bol na fakulte v porote, keď som im poslal moju báseň "Laconia" a vyhtral ňou fakultné kolo. Bol extravagantný duchom, niekedy i správaním no pritom skromný i kritický. No v skutočnosti sa bál. A nakoniec ho aj zabil jeho des. Bol to môj priateľ, básnik zo skupiny Osamelých bežcov, Ivan Laučík. Jemu i jeho Maud by som chcel venovať toto dielo.

V súčasnosti hľadám vydavateľa pre toto dielo.

 

 

 

 

 Ivan Laučík R.I.P.