Ihre Browserversion ist veraltet. Wir empfehlen, Ihren Browser auf die neueste Version zu aktualisieren.

Mladý špecialista pozapínal niekoľko gombíkov a zobral
do rúk riadiacu konzolu s malou anténkou. Obrazovka sa
rozžiarila.
Hneď na prvý pohľad sa objavila krásna cizelovaná rakva,
ktorá bole nezvyčajne zachovaná. Kamera si ju obzerala
z každej strany. V oblasti hlavy bolo drevo mierne
narušené, prevalené. Hans si pripadal ako Carter
u Tutanchamona...
„Aha, stadiaľ ten zápach...,“ poznamenal odborník. „Asi
pri silných dažďoch stade premoká voda... Kedy zomrela
tá dáma?“
„V roku tisícdeväťstotridsať,“ z voleja odpovedal pán
Kammermayer
„Tiež by mi nebolo všetko jedno, keby mi osemdesiat
rokov kvapkala voda na hlavu...,“ poznamenal vodič
a asistent‐amatér ryšavovlasý Hans.
Kammermayer chcel zareagovať na nemiestnu
poznámku, no skôr než to stihol, ozval sa špecialista:
„Páni, sledujte, čo leží pri nohách dámy...“ a zamieril

kamerou na miesto tesne za čelnou stenu hrobu.

***

„Zabil som ho... ja som ho zabil...“
Po chvíli ticha ktosi skríkol:
„A koho strýčku, koho? Toho tučného susedovho
kohúta, čo pretiahol vašu najkrajšiu sliepku...?“
Miestnosť naplnil rehot, ktorý sa vlnil, ako morský
príboj... Janko pochopil, že im je na smiech a radšej stíchol.

„Áno, ocko?“
„Už nechodíš hrávať futbal na miništrantské ihrisko?“
„Ani nie...“
„A prečo? Mal by si trocha športovať.“
„Kvôli pánu farárovi.“
„Kvôli pánu farárovi ?“
Jankovo tušenie začalo nadobúdať konkrétnejšiu
podobu. Musí sa dozvedieť niečo viac:
„Ale prečo, veď ešte prednedávnom si nemal nič proti
nemu, celkom si ho chválil...“ Zdenkovmu otcovi začalo
búšiť srdce. Opantal ho akýsi strach, či farár nebodaj
neurobil nejakú narážku na jeho vzťah s Felinkou... Keď
odchádzala vtedy, za hlbokej noci do Kajsy, povedala mu
dôvod. A zaprisahala ho, aby mlčal. Šachová partia medzi
súrodencami sa zastavila v nerozhodnom stave. Povieš
ty, porozprávam i ja...
„Iba tak...“ Jankovi sa teraz skutočne zazdalo, že jeho syn
čosi vie... „Je protivný...“
„Protivný?“
„Ocko, ja ti to poviem, no, prosím ťa, nevrav nikomu.
A najmä nie mame.“
Otec si chlapca v strašnom tušení pritiahol k sebe a vzal
kol pliec.

***

„Priniesli jednu pani... Priniesli... a to doslovne. No kým
som stačila odbehnúť od slečny Felinky, porodila
na rukách ženy, čo ju niesla. Dieťatko spadlo na dlážku...
Zabilo sa... Panebože, strašné, strašné to boli chvíle...“
„A slečna Felinka? Zostala sama, videla, čo sa stalo...?“

 

Hrdzavý kríž

som písal s chuťou, očarený úspechom Potomkyne. Písal som o prostredí, ktoré dokonale poznám. Grófske rody, najmä Pálffyovcov som prelúskal v lexikónoch a overil naživo v smolenickej hrobke ale i v Bojniciach a Malackách. Ak by si niekto myslel, že mám niečo spoločné s rodom Czoborovcov, tak je na miernom omyle. Môji predkovia prišli v 18. storočí ako obchodníci s dobytkom zo Švajčiarska. A to sa volali ešte celkom inak. Ani neboli príliš majetní, boli to väčšinou "klapinčári". Toto povolanie sa neštuduje na žiadnej škole. Bližšie o ňom tu:

http://smolenican.sk/postavy-mojich-knih-sa-viazu-k-smolenicanom/

Myslím, že máloktorý spisovateľ si dokáže vymyslieť úplne fiktívnu postavu. Musí si ju vytvoriť pomocou čŕt ľudí, ktorých v živote stretol. A tak aj ja. Takým, o ktorých viem, že sa ich to nedotkne, som dokonca ponechal aj ich mená. A ešte niečo sa bude v mojich knihách aj neďalej objavovať: Odpor proti nezmyselnostiam, ktoré ohlupujú a zavádzajú ľudí. Nie však odpor proti viere, či náboženskému cíteniu. S tým sa musí každý vysporiadať sám. Nemám rád necitlivosť, akou je zneužívanie možno skutočných, ale často i nereálnych a narežírovaných vnemov detí,  ktorým sa údajne zjavila Panna Mária. Považujem premodelovanie takýchto vnemov na "zázraky" ako počin zachovania si autority cirkvi. Ja viem, záverečný efekt, že sa ľudia stretávajú napríklad v Litmanovej a sľúbia si, že budú dobrí, je pozitívnym dôsledkom. Ale za cenu vnímania ilúzie. Nemohla by cirkev modernej doby porozmýšľať, ako na to inak? Plne odporúčam pozrieť si k tejto téme dokument Víta Jenečka Ivetka a Hora. Pozrieť si ho s otvorenými očami...

Takmer všetky postavy v knihe sú skutočné, alebo sa k nim blížia. Dokonca aj ten "nemý blázon" a jeho matka. A dokonca aj na ten malý hrdzavý krížik, či vŕbový peň si možno siahnuť.

 

 

 

Obrázky, týkajúce sa diela