Ihre Browserversion ist veraltet. Wir empfehlen, Ihren Browser auf die neueste Version zu aktualisieren.

„Som príliš drzý, ak sa spýtam, či ste zo Slovenska? Nezdá sa mi to, lebo taliansky hovoríte úplne bez akcentu. Vypomáhate tu?“ Skoro ľutoval, že sa Veronike tak vtiera. Jej reakcia bola však celkom príjemná:

„Nie, nie, to je o.k. Som narodená na Slovensku, no rodičia emigrovali, keď som bola ešte celkom maličká. Bývame tu neďaleko a tak si chodím občas privyrábať.“ Pousmiala sa a hneď sa v nedostupnej tvári objavil náznak náklonnosti.

„Viete, Veronika, ja odchádzam práve služobne do vašej rodnej krajiny. Pripravil som sa na tú cestu už aspoň tak, že rozoznám slovenčinu od taliančiny... Ak by som si tam nevedel rady, zavolám vám,“ zažartoval Luciano. Veronika sa mierne pousmiala a podávala mu jeho kreditnú kartu s faktúrou.

„Bon giorno, signor Luciano“

„Arrividerci, Veronika. Do videnia,“ pochválil sa Luciano jedným z naučených slovenských výrazov. Na to sa Veronika srdečne rozosmiala a sama mu podala ruku.

„Do videnia,“ povedala úplne iným akcentom a prstami mu jemnúčko zamávala pre šťastnú cestu.

Cez Brenner bola riadna zápcha. Veľká plechová lavína sa posúvala len pomaly. Pred jeho červenou alfou sa objavil pohrebný mercedes s dvomi skríženými čiernymi  vetvami s krížom v strede. Nie som poverčivý, opakoval si podchvíľou Luciano.

 ***

Rok 33 - naša pani v bolestiach porodila. Rok 1962 -  rok radosti. Rok 1963 - bolesť na Východe, kde slaná voda hraničí s ríšou Veľkého tyrana. Po nej obrovská radosť. Veky nám vrátili našu  pani. Hľadajte a oslavujte ju pri slanej vode. Číslo 1930 nech Vám pomáha. Toto som videl vo svojich snoch.

 

Julien sa cítil nesvoj, lebo medzi odsúdencami bolo veľa žien i malých detí, pritúlených k nahým telám matiek. Dokonca bolo vidno dve-tri batoľatá, ktoré  boli bezstarostne prisaté na ich prsiach. V duchu si podvedome spomínal na rozhovor s krásnou mladou katarkou v nechutnej, vlhkej cele podzámčia.

„Prečo si odsúdená?”

„Pretože som žena.”

„Nik predsa ešte nebol odsúdený zato, že je žena!”

„Prvý hriech pochádza od ženy a kvôli nej musíme všetci zomrieť! Žena, ty si bránou do pekla. Ak toto nie je rozsudok, tak čo potom?”

„Kde je to napísané?”

„V Starom zákone.”

„Rúhaš sa, dievča! Nebojíš sa stvoriteľa?

„Akého stvoriteľa,” pozrela sa mu priamo do očí.

„No..no.. stvoriteľa všetkého..” Julien videl, že prehráva.

„Toho, čo vytvoril aj tieto hrôzostrašné činy, ktoré tu na nás už desaťročia páchate? Ja verím v stvoriteľa, ktorý stvoril to, čo tu nie je…”

„Vieš vlastne, kto ja som?“, spýtal sa Julien, aby zaviedol reč inde. Pochopil, že prestáva rozumieť.

„Ty si môj lekár.“

„Lekár?“ Julien už nerozumel ničomu. „Ja som kat.“

„To je to isté“, odpovedala žena. „Život je choroba a Ty ma od nej oslobodíš.”

***

 Sú to spomienky na môjho pána. Objal ma a povedal: „Žena, viac sa neuvidíme. Viem, že zomriem, lebo  ľudia ešte nie sú zrelí na pravdu. Daj sa niesť morom a dieťaťu venuj všetku tvoju pozornosť! Nebol to príkaz. Bola to láskavá rada. Čítala som to z očí môjho pána, ktorý nebol len mojim pánom.

 Jeho objatie bolo silné, plné lásky. Cítila som jeho srdce a on cítil moje srdce. Svet bol vtedy nejasný. Moja hlava bez myšlienok.

Potomkyňa

vznikala nesmierne ťažko a komplikovane. Niekoľkokrát som bol v kraji Katarov v južnom Francúzsku, ich história ma zaujala ešte ako študenta francúzštiny. Slobodný a krásou platanových hájov vyzdobený život trubadúrov spod Monséguru, bol plný sviežej večnej mladosti. Až hodne pozdejšie som sa dozvedol o ich vyvraždení. O najväčšej genocíde, ktorú kedy spáchala rímskokatolícka cirkev. Ale i o najväčšom tajomstve, ktoré katari húževnato chránili z pokolenia na pokolenie: O prechovávaní potomkov Márie Magdalény a Ježiša. Mestá ako Carcassonne, Beziérs či Narbonne až tak prýštia tajomstvami. A to som ešte nebol v Rennes le Chateau. Po návšteve tohoto mystického miesta som sa rozhodol, že napíšem dokument. Prvýkrát v živote som si bol istý, že budem v stave napísať dlhší literárny útvar.

Spočiatku to mal byť akýsi intuitívny dokument. No neskôr som si povedal, že ho opradiem príbehom, fabulou. A tak sa stalo, že text bol hotový koncom roka 2008. Potom až začala skutočná kalvária. Neznámy penzista z Nemecku začal na Slovensku hľadať vydavateľa. Dialo sa to až do roku 2011. Keď som sa už postupne vzdával, prišiel akýsi nečakaný oslobodzujúci impulz, akýsi nový pohľad do mojej minulosti, neviem to presne popísať, doteraz tomu celkom nerozumiem, čo sa vlastne stalo. Isté však je, že som okamžite našiel vydavateľa, ktorý sa podujal moju prvotinu vydať. Vľúdny kolektív SLOVARTU urobil z mojej knihy hodnotný a dokonalý produkt, ktorý opäť rozvíril ukľudňujúcu sa podanbrownovskú hladinu. Vďaka za to!

V závere knihy ide o reorganizáciu v temných sieťach Vatikánu. Osobou pokrokového pápeža som sa síce dostal o krok pred Františka, no takmer som trafil do čierneho. A to doslovne...

 

 

 

 

 

 

 

 

Zábery, doplňujúce túto knihu